O realite

Nakoniec realita zvíťazí nad fantáziu a predstavami. Dá sa dlhé roky nevidieť, ignorovať a odmietať. Dá sa celé desaťročia žiť vo vlastnom umelo vytvorenom svete. Dá sa celé roky venovať sa alternatívnym činnostiam a utekať pred povinnosťami a zodpovednosťou. Dá sa celé roky čítať knihy a žiť život iných. Dá sa celé roky čítať informácie a počúvať hudbu a chodiť do prírody. Dá sa celý život dávať iným a nebrať. Dá sa celé roky dúfať, že tento život nepotrvá dlho, ale pretože nikto nevie, kedy bude už konečne koniec, môže žiť ešte veľmi, veľmi dlho – napr. ešte 30 rokov a to nie je sranda.

Ale raz príde okamih pravdy a zlomu. Zrazu nestačí náhrada a odmietanie skutočnosti. Pretože životu aj prírode je jedno čo si jeden popletený človek myslí a ako si vysvetľuje svet a všetko okolo seba. Zrazu si človek povie – dosť stačilo. Nedá sa dávať a nebrať, všetko má svoje hranice, limity a človek sa vyčerpá, keď nezoberie, sám seba zničí. Nie je normálne sa báť a hanbiť sa zobrať čo mu patrí a čo mu bolo už dávno určené. Pritom iní si berú čo im nepatrí, klamstvom a neraz aj násilím sa zmocňujú čo nie je ich. Nie je normálne báť sa popýtať o pomoc, o to viac, že celý život ste pre nich niečo robili radi a nezištne, len z hlúpej hrdosti a ešte hlúpejšie akejsi cti, z ktorej sa človek nenaje. Hlúpa hrdosť, keď si človek hovorí, ja to urobím sám, ja nechcem od nikoho nič.

Aj keby človek mal silu  ako dvaja kulturisti, aj tak nemôže všetko vykonať sám, vždy či chce alebo nechce musí spolupracovať s inými. Aj keby mal človek neviem koľko škôl, aj tak nebude vedieť všetko a nebude sebestačný a bude nútený sa obracať na fyzické osoby či inštitúcie, ktoré zastrešujú jednotlivé oblasti života. Hovorí sa, že niekto je taký dobrý, až je sprostý a je to pravda. Všetko sa mení, vyvíja – ľudia zveľaďujú svoje hospodárstva, domácnosti, rozmnožujú sa, aj ten kto nechce to vidí a uvedomuje si, že je niekde mimo štandard.

Samaritáni a svätci sú fajn, ale kto sa ním cíti nech rýchlo ide za múry kostolov, kláštorov, pustovni, lazaretov, lebo v bežnom a reálnom živote, by viac trpeli ako sa tešili, aj keď je to chválihodné robiť niečo pre iného. Otázka znie – pre koho je to dobré? Pre tých čo berú iste, ale pre toho dávajúceho áno sčasti, ale nesmie byť toho veľa a nesmie to trvať permanentne, bez toho, aby človek nebral, hlavne, keď mu to núkajú.

Keď človeka vychovajú tak, že na všetko má hovoriť zo „slušnosti“ – ďakujem neprosím si, tak nakoniec človek uverí tomu, že k životu skoro nič nepotrebuje. Až nato, že všetci akosi k tomu životu potrebujú veľa a užívajú si. Kým skupina „presvedčených“ hlása chudobu a skromnosť, tým druhým to vyhovuje, lebo si môžu ukrajovať väčší kus z koláča a presviedčať tých ostatných, že robia dobre, že nič nechcú. Bože nauč ma byť sebeckou, pýtať si, čo mi patrí, užívať si a myslieť na seba a svoje potreby.