Kláštor, vydaj alebo single?

Opakovane sa dostávam pred túto dilemu a hľadám odpovede. Rozmýšľam čo by mi pomohlo ísť do kláštora. Tak, napr. by som zmenila prostredie, hm, ale tak to je málo. Ľudia by na mňa pozerali ako čudnú, aj keby som tom ostala, aj keby som to vzdala ako sa podarilo viacerým „úspešným“ adeptkám. Navždy im ostala negatívna nálepka čudáčiek.

A čo v takom kláštore? Musela by som sa podriadiť prísnym predpisom bez reptania a každú minútu by som mala určenú čo mám robiť. Okrem tam tiež žijú len ľudia so svojimi chybami, tak by som tam pokoj ani osvietenie nedosiahla. Na jednej strane by som mala celoživotne zaručene, že sa nikdy neocitnem na ulici, lebo sociálna sieť bratov a sestier – kláštorov atď., by sa o to postarali. Na druhej strane sa obávam, či by ma nemali snahu poslať na druhý svet kvôli majetku, keby napr. kláštor potreboval opraviť strechu. Nemohla by som robiť to čo chcem... to nie je dobré.

Výdaj – to mi stále chodí po rozume, je to ako zlá nočná mora. Niekedy si hovorím, že to skúsim, a keď nevyjde tak sa rozvediem, ale aspoň budem rozvedená a nie stará dievka, predsa je to lepšie. Na druhej strane predstava života s mužom v jednej posteli vyvoláva obrovský odpor a hnus. Dokedy by som to vydržala? Hm, a čo mi môže dať muž? Všetko čo potrebujem mám, lebo mám to šťastie, že veľa nepotrebujem. Akurát by mi dopomohol zmeniť sociálny status zo slobodnej na vydatú. Detí nechcem, dosť ich behá po svete a od maličkého mala som vedela, že deti nechcem a stále som sa obávala, že sa to raz bude odo mňa očakávať. Chvalabohu, už som stará, tak už budem mať o starosť menej. No, ale o menštruáciu by som nechcela prísť tak skoro, lebo, keď žena príde o ňu, jej zdravotný stav pôjde dolu vodou.

Ešte som uvažovala nad tým, že sa vydám ako 50 ročná a zoberiem si nejakého 50 ročného deda, ktorý už nebude chcieť sexovať a ani ma už neoplodní. Ale načo mi bude starý muž, každá žena mi potvrdí, že starší muži len frflú, prípadne sa menia na citlivých ľudí. Čo budem mať z takého? Postará sa o mňa, keď bude chorá a akurát mi zabezpečí pohreb. No, keď budem chorá vždy som sa o seba postarala sama, prípadne nemocnica a môj pohreb a pomník to ma trápi najmenej. Pohreb vybaví rodina, ak nejaká ešte bude, a ak nie tak mesto. A vybavené. Z toho mi vychádza, že muža nepotrebujem. Viac by som ja do toho dala, než dostala – viac by to pre mňa znamenalo starostí než radostí. Tak načo? Na čerta starého! Muža sa mi neoplatí mať.

A teraz možnosť ostať doživotne single – po našom starou dievkou. Celkom dobre, až na to, že má vždy bude srať nálepka akejsi nešťastnice, ktorá sa nevydala a nemá detí. Deti ma netrápia, viem ako to v živote chodí a viem, že či je žena bezdetná či mnohodetná stále je to o tom istom a ani jedna nemá tým zaručený lepší život, starobu či umieranie. Akurát bezdetná je uchránená pred trápením a nevďakom. Stále si ho hovorím, že sa už tým nebudem zaoberať, ale nedá sa. Tak som si to tu napísala, dúfam, že sa mi uľaví.